Keď sa snažím spomenúť si, ako som si podávala prihlášku na
vysokú školu, resp. odbor, ktorý som vyštudovala, je tam hmla. Vôbec si
nespomínam, ako som našla odbor Sociálna pedagogika a vychovávateľstvo.
Alebo ho našla moja mama? Veď to poznáte...
Škola ma bavila a boli sme aj dobrý kolektív.
Po promóciách som si užila leto a hneď na konci augusta
som nastúpila do jednej súkromnej školy v Bratislave. Bola som nadšená,
zobrali ma okamžite, bola som na seba hrdá. Bývala som v Trnave a aj
keď cestovanie aj s MHD trvalo vyše hodiny, mala som radosť z práce.
Absolvovala som úžasný team building (čo mi na iných školách
chýba), pedagógovia sú tam na výbornej úrovni, bola som užasnutá, čo všetko
robia počas roka.
Nadšenie pretrvávalo aj prvé augustové dni. Prišiel
september. A bolo to tu. Deti a rodičia. Systém, zodpovednosť, výkon.
Systém pre mňa znamená prispôsobiť sa. A tak som si plná odhodlania chystala hry a tvorivé
aktivity. Stále sa deti pýtali, čo budeme robiť? A teraz čo budeme robiť?
Aby vedeli, aký program ich čaká, písala som im ho na tabuľu. Časom sa im to
prestalo páčiť, pretože zistili, že sa ho presne držím. A o čom bol
teda systém? Na vyučovanie nemôžem povedať ani pol slova, naozaj kvalitný
učitelia s interaktívnym prístupom, veľa skupinovej práce, ale pre deti to
po vyučovaní skončilo. Snažila som sa prispôsobiť, hľadať cestu k deťom
i rodičom, ale ako mladý človek plný odhodlania a chuti deťom niečo
odovzdávať, formovať ich a mať rešpekt, som tam vydržala do konca októbra.
Pre mňa tie dva mesiace boli veľkým ponaučením a s odstupom
času, som si uvedomujem, že facka na prebudenie nie je na škodu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára