Iný kraj, iný mrav

Časom sa človek nad všetkým pousmeje. Ale čo som naozaj prežívala? Nemám predsudky a myslím si, že som dosť tolerantný človek. Ale nepatrila som medzi ,,blavákov“ s kopou peňazí, ktorí mali možnosť zasahovať do všetkého.

Moja jediná dokumentácia bol týždenný plán a triedna kniha. Týždenný plán bol ten zjednodušený model. Pričom výchovno-vzdelávaciu činnosť som vôbec nepísala a v rámci oblasti výchovy sme písali, čo budeme robiť v krúžku.

 

Hodnotenie detí spočívalo v tom, že som mala svoj ,,rebrík“, ktorý mohol mať rôznu podobu. Každé dieťa malo svoj kolík, ktorým sa samo na konci týždňa posúvalo hore alebo dole. Pozícií bolo 7, pričom stred bol neutrál, odkiaľ sa začínalo. Malo to výhodu, že deti sa sami hodnotili a vyjadrovali, prečo sa posúvajú na danú pozíciu. Nevýhodou bolo, že na konci týždňa si dieťa už nepamätá, čo bolo v pondelok. Ich orientácia v čase je ešte v tomto veku slabá. Na začiatku nového mesiaca išli všetci opäť na neutrál. Ak sa dieťa dostalo úplne dole, nasledoval pohovor u hlavnej vychovávateľky. Ak sa dostalo úplne hore, dostal pochvalu, resp. i malú odmenu.

Deťom sa nič nechcelo a ja som tvrdohlavo stála na tom, že čo som si naplánovala, to musím splniť. Bojovali sme navzájom. V triede bol hluk, hádky, chaos. A nevedela som deti utíšiť, bola som nervózna a zvyšovala hlas. Potom sme rýchlo utekali von, kde klasika chlapci hrali futbal a dievčatá sa prechádzali. Opäť nebola šanca sa s nimi zahrať. Potom sme si všetci nastúpili a rozdelili sa do krúžkov. Každá vychovávateľka mala inú činnosť a deti si každý deň mohli vybrať niečo iné. Takže sa mohlo stať, že nový deň - nové deti. Prvý mesiac som mala tvorivý krúžok a druhý mesiac o koníkoch.

A niežeby som bola revolucionárka, ale postupne som strácala chuť prispôsobiť sa tomuto systému.

Spomínam si, že cez obednú prestávku bolo fajn, keď som stihla ísť s deťmi ešte von. Raz sa ma jedno dievča, druháčka spýtala, či si má obliecť sveter. Odpovedala som jej, že ani nemusí, ideme len na chvíľu. Hnala som deti na dvor aspoň na 10 minút. Potom rýchlo späť. Na ďalší deň sa mamička dievčaťa sťažovala, že som jej nedovolila obliecť sveter a jej dcéra vie najlepšie, čo je pre ňu dobré.

Občas v slovníku použijem aj expresíva alebo nárečové slová. Raz sa mi tak stalo, že som použila ,,čo sa nadájaš“. Dieťa veľa nasilu pilo, tak som mu povedala ,,Odlož fľašu, nenadájaj sa toľko.“ Opäť ohlas rodiča, že aké slová to používam, že ich deti sa nenadájajú. Ak si to slovo aj ,,vygúglim“ alebo pozriem v slovníku, znamená to piť (obyčajne veľa). Ale budiš J

Môj najväčší problém, hneď na začiatku mojej ,,kariéry“ bolo, že som nezvládala situáciu a veľa som kričala, na čo sa rodičia tiež sťažovali. Áno, vtedy som doslova ziapala a bola nervózna.

A aké ponaučenie z toho vyplýva?

1. Kto má potrebu sa riadiť svojím vnútorným pocitom (inštinktom), odíde z pracoviska, na ktorom sa necíti dobre.

2. Ak sa dieťa opýta, či má alebo nemá (dať si sveter, vystihnúť to, položiť to, otočiť, čokoľvek, kedy sa má samo rozhodnúť) poviem mu: Urob, ako ty chceš, je to na tebe. Urob tak, aby si bol ty spokojný. Urob, ako ty uznáš za vhodné. PODPORUJEM SAMOSTATNÉ ROZHODOVANIE U DIEŤAŤA.

Dôležitý fakt, ktorý som si postupne uvedomila: PRACUJ SO SVOJÍM HLASOM!