Tvorivá činnosť s deťmi

Jednoduchá jesenná činnosť pre deti 1. stupňa. Rozdelená na dve časti vzhľadom na mieru detskej pozornosti.

Zaradenie: esteticko-výchovná

Cieľ: rozpoznať teplé a studené farby

1. deň

Pomôcky: Farbičky, šablóna

Postup: 

1. S deťmi si porozprávaj o farbách, dávaj motivačné otázky (ktoré máš, rád?, ktoré kde vidíme?, čo nám pripomínajú konkrétne farby?, aké farby vidíme na jeseň, zimu, jar, leto?)

2. Upevni vedomosť, ktoré farby sú teplé a studené. Ak si nie istý v nietorých farbách, treba naštudovať dopredu, dieťaťu slovo neviem, možno, nepostačí. 

3. Vyzvi deti, aby si na stôl vyložili farbičky studenej farby - zopakuj, skontroluj. 

4. Vyzvi deti k spolupráci - ak má kamarát farbičku, ktorú ty nemáš, požičajte si ju, vymieňajte si ju, spolupracujte!

5. Táto časť bude deťom trvať aj 30 minút. Nezabudni všetkých pochváliť a pripomenúť, že zajtra budete pokračovať. Pozbieraj výkresy a zmeň aktivitu.

Na ďalší deň pokračuj!

Pomôcky: klovatina, farby, štetce, voda, misky

1.Rozdaj výkresy

2. Zopakuj studené a teplé farby

3. do misiek daj klovatinu

4. rozdaj vodové farby (či už do skupín alebo dvojíc)

5. po malých skupinách vysvetli, čo majú robiť (alebo zavolaj k jednému stolu všetky deti, aby sa pozreli ako na to)

6. Vytrieť list klovatinou

7. zapúšťať farby 

8. zopakovať u ostatných listoch

9. nechať na lavici vyschnúť

10.upratať stoly

Moja reflexia: Túto činnosť som robila s deťmi 1. a 2. ročníka vo dvojiciach. Jeden prvák, jeden druhák. Upozornila som deti, aby:
- nevychádzali spoza čiary

- nenechávali biele miesta

- vyfarbovali jedným smerom!! 

Podporovala som ich slovne k usilovnosti. Reflexiou pre deti je systém hodnotenia, samozrejme každé dieťa je slovne ohodnotené (plus iná forma hodnotenia), má svoj výtvor na nástenke a v neposlednom rade, deti sa môžu zahrať na porotcov a rozhodnúť, ktoré obrázky sa im páčia.

Problém: Pomalšie deti nenútime hneď dokončiť. Obrázok môžu robiť na viackrát.

Jesenné listy - predloha

Iný kraj, iný mrav

Časom sa človek nad všetkým pousmeje. Ale čo som naozaj prežívala? Nemám predsudky a myslím si, že som dosť tolerantný človek. Ale nepatrila som medzi ,,blavákov“ s kopou peňazí, ktorí mali možnosť zasahovať do všetkého.

Moja jediná dokumentácia bol týždenný plán a triedna kniha. Týždenný plán bol ten zjednodušený model. Pričom výchovno-vzdelávaciu činnosť som vôbec nepísala a v rámci oblasti výchovy sme písali, čo budeme robiť v krúžku.

 

Hodnotenie detí spočívalo v tom, že som mala svoj ,,rebrík“, ktorý mohol mať rôznu podobu. Každé dieťa malo svoj kolík, ktorým sa samo na konci týždňa posúvalo hore alebo dole. Pozícií bolo 7, pričom stred bol neutrál, odkiaľ sa začínalo. Malo to výhodu, že deti sa sami hodnotili a vyjadrovali, prečo sa posúvajú na danú pozíciu. Nevýhodou bolo, že na konci týždňa si dieťa už nepamätá, čo bolo v pondelok. Ich orientácia v čase je ešte v tomto veku slabá. Na začiatku nového mesiaca išli všetci opäť na neutrál. Ak sa dieťa dostalo úplne dole, nasledoval pohovor u hlavnej vychovávateľky. Ak sa dostalo úplne hore, dostal pochvalu, resp. i malú odmenu.

Deťom sa nič nechcelo a ja som tvrdohlavo stála na tom, že čo som si naplánovala, to musím splniť. Bojovali sme navzájom. V triede bol hluk, hádky, chaos. A nevedela som deti utíšiť, bola som nervózna a zvyšovala hlas. Potom sme rýchlo utekali von, kde klasika chlapci hrali futbal a dievčatá sa prechádzali. Opäť nebola šanca sa s nimi zahrať. Potom sme si všetci nastúpili a rozdelili sa do krúžkov. Každá vychovávateľka mala inú činnosť a deti si každý deň mohli vybrať niečo iné. Takže sa mohlo stať, že nový deň - nové deti. Prvý mesiac som mala tvorivý krúžok a druhý mesiac o koníkoch.

A niežeby som bola revolucionárka, ale postupne som strácala chuť prispôsobiť sa tomuto systému.

Spomínam si, že cez obednú prestávku bolo fajn, keď som stihla ísť s deťmi ešte von. Raz sa ma jedno dievča, druháčka spýtala, či si má obliecť sveter. Odpovedala som jej, že ani nemusí, ideme len na chvíľu. Hnala som deti na dvor aspoň na 10 minút. Potom rýchlo späť. Na ďalší deň sa mamička dievčaťa sťažovala, že som jej nedovolila obliecť sveter a jej dcéra vie najlepšie, čo je pre ňu dobré.

Občas v slovníku použijem aj expresíva alebo nárečové slová. Raz sa mi tak stalo, že som použila ,,čo sa nadájaš“. Dieťa veľa nasilu pilo, tak som mu povedala ,,Odlož fľašu, nenadájaj sa toľko.“ Opäť ohlas rodiča, že aké slová to používam, že ich deti sa nenadájajú. Ak si to slovo aj ,,vygúglim“ alebo pozriem v slovníku, znamená to piť (obyčajne veľa). Ale budiš J

Môj najväčší problém, hneď na začiatku mojej ,,kariéry“ bolo, že som nezvládala situáciu a veľa som kričala, na čo sa rodičia tiež sťažovali. Áno, vtedy som doslova ziapala a bola nervózna.

A aké ponaučenie z toho vyplýva?

1. Kto má potrebu sa riadiť svojím vnútorným pocitom (inštinktom), odíde z pracoviska, na ktorom sa necíti dobre.

2. Ak sa dieťa opýta, či má alebo nemá (dať si sveter, vystihnúť to, položiť to, otočiť, čokoľvek, kedy sa má samo rozhodnúť) poviem mu: Urob, ako ty chceš, je to na tebe. Urob tak, aby si bol ty spokojný. Urob, ako ty uznáš za vhodné. PODPORUJEM SAMOSTATNÉ ROZHODOVANIE U DIEŤAŤA.

Dôležitý fakt, ktorý som si postupne uvedomila: PRACUJ SO SVOJÍM HLASOM!

Hurá do boja

Keď sa snažím spomenúť si, ako som si podávala prihlášku na vysokú školu, resp. odbor, ktorý som vyštudovala, je tam hmla. Vôbec si nespomínam, ako som našla odbor Sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. Alebo ho našla moja mama? Veď to poznáte...

Škola ma bavila a boli sme aj dobrý kolektív.

Po promóciách som si užila leto a hneď na konci augusta som nastúpila do jednej súkromnej školy v Bratislave. Bola som nadšená, zobrali ma okamžite, bola som na seba hrdá. Bývala som v Trnave a aj keď cestovanie aj s MHD trvalo vyše hodiny, mala som radosť z práce.

Absolvovala som úžasný team building (čo mi na iných školách chýba), pedagógovia sú tam na výbornej úrovni, bola som užasnutá, čo všetko robia počas roka.

Nadšenie pretrvávalo aj prvé augustové dni. Prišiel september. A bolo to tu. Deti a rodičia. Systém, zodpovednosť, výkon.

Systém pre mňa znamená prispôsobiť sa. A tak  som si plná odhodlania chystala hry a tvorivé aktivity. Stále sa deti pýtali, čo budeme robiť? A teraz čo budeme robiť? Aby vedeli, aký program ich čaká, písala som im ho na tabuľu. Časom sa im to prestalo páčiť, pretože zistili, že sa ho presne držím. A o čom bol teda systém? Na vyučovanie nemôžem povedať ani pol slova, naozaj kvalitný učitelia s interaktívnym prístupom, veľa skupinovej práce, ale pre deti to po vyučovaní skončilo. Snažila som sa prispôsobiť, hľadať cestu k deťom i rodičom, ale ako mladý človek plný odhodlania a chuti deťom niečo odovzdávať, formovať ich a mať rešpekt, som tam vydržala do konca októbra.

Pre mňa tie dva mesiace boli veľkým ponaučením a s odstupom času, som si uvedomujem, že facka na prebudenie nie je na škodu.

Vnútorná pohnútka

Tento blog som založila preto, aby som sa podelila o svoje skúsenosti, myšlienky, postrehy, názory, pomôcky, námety s kolegyňami. Bola by som rada, keby začínajúce kolegyne našli v tomto blogu veľa užitočného. Vychovávateľky s dlhšou praxou sa možno zasmejú, možno si zaspomínajú a možno aj ich moje myšlienky a názory posunú. Ide aj o akúsi reflexiu mojej práce a mojej osobnosti ako vychovávateľky.

Som si vedomá niekoľko skutočností. Koľko ľudí toľko názorov. Beriem na vedomie, že čitateľ sa nemusí stotožniť s mojimi názormi, postrehmi, zamýšľaním sa nad situáciami. Ďalšia vec je, že každá vychovávateľka je osobnostne iná, každá škola je iná. A koľko detí, toľko variantov výchovy vo voľnom čase. A v neposlednom rade je rozhodujúci región, prístup vedenia, rodičov a množstvo iných faktorov.

Napriek tomu verím, že by sa mohol blog stať užitočným.

Želám príjemné čítanie a budem rada vašim postrehom.